Tanec medzi kvapkami dažďa

Autor: Ivana Schnürerová | 13.3.2015 o 12:52 | (upravené 4.4.2015 o 11:48) Karma článku: 2,12 | Prečítané:  150x

Niekedy je potrebné pozrieť sa do vlastného vnútra skôr, ako obviňovať celý svet okolo. Nikdy nie je neskoro na zmenu, rovnako ako nikdy nie je priskoro skúšať nové veci. Kde je napísané a čím je dané, kedy je ten pravý čas? Nie sú to len výhovorky, ktoré slúžia ako zámienka na ospravedlnenie nášho strachu zo zmeny?

Sedela za klavírom a prstami vrážala do klávesov, ktoré vypúšťali posledné tóny jej obľúbenej skladby. Tá v nej vedela rozprúdiť krv. Obzerala sa naokolo, lebo noty už poznala naspamäť. Očami hľadala nové tváre. Nevidela ich. V bare sedeli len známi zákazníci, ktorí každý podvečer prichádzali, ale nie kvôli nej, aby si vychutnali jej umenie. Prišli iba preto, aby zapili horkú chuť na jazyku po dlhom dni. Pohľad jej pristál vždy na staršom páre v dôchodkovom veku, ktorí ako jediní nezapíjali žiaľ, ale ich jar života. Sedávali tu každý deň. Patrili k stálym zákazníkom. Zaslúžili si už len načúvať hudbe a sledovať trpké tváre mladých ľudí, ktorý sa nevedeli tešiť z maličkostí. Lebo oni si už v živote odžili dosť. Preto nastal ich čas začať znova žiť. Boli ako znamenie toho, že by mala začať žiť aj ona. Mala by zabudnúť na dušu starej dievky, ktorá v nej prebývala. Potrebovala niečo nové. Potrebovala začať žiť.

Po skončení svojej smeny na lavičke pred barom vyfukovala dym z cigarety a  vdychovala ťažký vzduch, ktorý naznačoval blížiacu sa búrku. Pod nohami sa jej zbierali ohorky, lebo autobus neprichádzal a ona nemala peniaze na taxík. Minúty jej bežali pomaly a ona mala zrazu príliš veľa času na to, aby premýšľala. Myšlienky sa v nej búrili a vnútro jej burcovali otázky nad tým, ako vycúvať zo svojho doteraz nudného života. Potrebovala zmenu ako soľ. Ale bála sa jej. Lebo jej mohla zväčšiť rany na duši. To, čo ju udržiavalo na nohách a čo ju nútilo vstávať každý deň z postele už nedávalo zmysel. Nedokázala porozumieť tomu, prečo ľudia nechcú počúvať tóny Mozarta alebo Chopina, ktoré sa jej zdali sladké ako med.

V ušiach počula slová svojich priateľov, ktoré jej neustále prechádzali hlavou. Áno, je mladá, má toho ešte veľa pred sebou. Len sa nesmie báť zmeny. Nesmie sa uzatvárať pred sebou a konečne musí spľasnúť bublinu, v ktorej žije. A nezáujem ľudí by mala brať ako kritiku, ktorá ju posunie vpred. Aby mohla zmeniť svoj stav beznádeje, nepotrebuje zmeniť svet naokolo. O to sa pokúšala celý čas, ale až teraz prišla na to, že sa to nedá. Ale že je mnoho skladieb, ktoré vnášajú do života nový vietor. Prišla na to, že nemusí ísť vždy po tej istej ceste, ale občas je potrebné aj odbočiť. Aj keď na cestu, ktorú nikdy neskúsila.

Vzduch sa začal ochladzovať a jej pokožku ovlažovali kvapky dažďa. Dvíhala hlavu k nebu, kde nevidela hviezdy pre mračná. No aj tak jej padajúce kvapky, keď ich ožiarilo svetlo z uličných lámp, pripomínali hviezdy. Stačilo iba zmeniť uhol pohľadu a vlastný prístup.  A preto už nechcela čakať na koniec búrky. Radšej sa naučila tancovať medzi kvapkami dažďa. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?